Prečo debutový román Meghy Majumdar, o ktorom sa veľa hovorí, nesplní svoj sľub

Odmlčania a vymazania z A Burning z neho robia zriedený román „novej Indie“.

A Burning, Megha Majumdar; Alfred A Knopf/Tučniak Hamish Hamilton; 304 strán; 599 Rs

Mladá moslimka je obviňovaná a obvinená z toho, že je teroristka. Transwoman sníva o tom, že sa stane filmovou hviezdou. Učiteľ v strednom veku okúsi opojnú silu masovej politiky. Debutový román Meghy Majumdarovej, Burning, vydaný zboru hosannas v Amerike, je súhrnom týchto troch odborne kontrolovaných a napísaných príbehov. Jednoznačne rozpráva príbeh o nespravodlivosti, ktorý sa zdá byť vytrhnutý z titulkov zo súčasnej Indie, kde hinduistická väčšinová politika denne ohrozuje dôstojnosť a život najväčšej indickej menšiny. Bájka tohto spisovateľa z New Yorku o Indii po roku 2014 je však pri všetkej svojej zlosti a naliehavosti aj čudne spätá s jazykom, s výraznými mlčaniami a vymazaniami.

Na začiatok meno jej hlavného hrdinu. Jivan je jedinou dcérou chudobného moslimského páru, ktorého mená nám nikdy nepovedia. Ani okolnosti, za ktorých si pre svoju dcéru vybrali zvláštne severoindicky/hinduisticky znejúce meno. Žijú v slume neďaleko skládky v meste, ktoré je pravdepodobne Kalkata, pretože ich z dediny vysídlil developerský projekt. Napriek pochmúrnym prekážkam Jivan chytí niekoľko prestávok – prijatie na súkromnú školu v rámci kvóty pre znevýhodnených a neskôr prácu v Pantaloons – a dopracuje sa k svojmu snu o živote strednej triedy. Je to dievča z plagátu modernej indickej ašpirácie, ktorej sľuby a nespokojnosť boli predmetom románov ako Vikas Swarup. Otázky a odpovede (2006) a Aravind Adiga's biely tiger (2008).

Jivan nám rozpráva svoj príbeh v prvej osobe, nesprostredkovaný autorským hlasom – aj keď román obracia na iróniu, že marginalizovaní nikdy nemajú pod kontrolou svoje rozprávanie. Vo chvíli slabosti sa Jivan poddá bzučivej energii rozhorčenia sociálnych médií – Nebol to druh voľného času prezlečený za agitáciu? – a na Facebooku po výbuchu vo vlaku píše: Ak ich umieranie sledovala polícia, nie je terorista aj vláda? Jivan je zatknutý, obvinený z poburovania a sprisahania.

Dva ďalšie hlasy a príbehy sa prelínajú s Jivanovými. PT Pán, učiteľ telesnej výchovy na jej škole, ktorý je odstavený od nudnej existencie machizmom pravicovej politiky. Lovely je transžena s bollywoodskymi snami, pripravená postaviť svoju impozantnú životnú silu a bohatý humor proti všetkým, ktorí ju chcú zadržať. Zatiaľ čo PT Sir's arc je rozprávaný v tretej osobe, Lovely hovorí v speváckom, negramatickom prítomnom nepretržitom čase, vďaka čomu čitateľ hľadí na jej úkos aj v jej najzraniteľnejších chvíľach – poukazuje na jej odlišnosť spôsobom, ktorý je na hranici neúcty. Napriek tomu zostáva najlepšie realizovanou postavou.

Majumdar je istý spisovateľ s pevnou kontrolou nad zápletkou, závideniahodnou zdržanlivosťou vo vyjadrovaní a dôverou v stručnosť, čo je zjavný talent. Štíhle, náhradné vety obsahujú výpovedné detaily, krátke kapitoly poháňajú príbeh riadený zápletkou. Jivan si spomína na jej portrét v súdnej sieni a hovorí: „Náčrt zobrazuje ženu s vlasmi vo vrkoči... Zvyšok tela je narýchlo omaľovaný ceruzkou, už sa rozkladá.

V schematickej štruktúre románu sa dva marginalizované hlasy pretínajú s hlasom savarského muža, jemne žiadajú čitateľov, aby videli väčšiu architektúru nerovnosti. Medzi tým sú roztrúsené medzihry – narážka na gau rakshakov, očarenie robotníckej triedy nákupným centrom, sila náboženských šarlatánov – ktoré sa snažia zahustiť textúru realizmu románu, no vychádzajú ako pokus zaškrtnúť políčka novej Indie. román. Aj lynčovanie moslimského muža davom je ako nevysvetliteľný úder blesku.

Majumdarova ekonómia štýlu a jazyka sa, žiaľ, rozširuje na ekonómiu špecifík a detailov – takú, ktorá vytvára oslabenú verziu zložitého, násilného prerobenia Indie, verziu, ktorá je evidentne jednoduchšia pre západných kritikov a vydavateľské kultúry. Nie je náhoda, že Majumdarovu prózu často prerušujú krkolomné poznámky: puchka wallah je predajca korenených zemiakov plnených v chrumkavých škrupinách; shingara je pečivo plnené okorenenými zemiakmi a hráškom. (Človek by si mohol myslieť, že indické písanie v angličtine už tieto bitky bojovalo a vyhralo ich už dávno.) Aj dejiskom môže byť akákoľvek indická metropola, na rozdiel povedzme od Dillí, ktoré presvitá v inom nedávnom románe, Djinn Patrol od Deepy Anappary. fialová línia.

Burning nám umožňuje vidieť Jivana takmer úplne ako jednotlivca, bez vankúša kolektívnej kultúrnej alebo náboženskej identity, či už ako bengálskeho alebo bengálskeho moslima; čo je významnejšie pre politický zámer románu, nie je tam žiadna narážka na akúkoľvek skúsenosť s islamofóbiou. Hindutvská politika, ktorá prenasleduje indické menšiny a disidentov – slovo hinduizmus sa v románe nespomína – zostáva zlom, ktoré nemožno pomenovať.

S čím sa nedá pomenovať, s tým sa tiež nedá bojovať. To možno vysvetľuje bezútešnú, neutíchajúcu trajektóriu románu v konečnom dôsledku, v ktorom nikto nezvádza boj o Jivan a ona je úplne opustená. Pripomenulo mi to prvú polovicu mnohých morálnych drám o pomste v hindskej kinematografii, predtým ako hrdina zasiahne, aby napravil neuveriteľne skorumpovaný systém. Mnohé prvky rozuzlenia – zrada skorumpovaného novinára, neprimerane rýchly a tvrdý súdny rozsudok – nakoniec vyčerpávajú postavu Jivan a menia ju na obeť handrovej bábiky.

Tyrania správ a politiky na ľudskú myseľ nebola nikdy tak deprimujúca, ale práve v umení a fikcii možno dúfať, že nájdeme katarziu a zmysel, a nie iba antropologický odraz meniacich sa spoločností. Uzavretý vo väzení, Jivan hovorí: Pri pohľade na mňa si možno myslíte, že som sa stal sluhom, ale to platí len o rukách. V duchu som sa bránil tomu, aby som bol uväznený. To je prísľub Majumdarovho románu, ktorý však nespĺňa.

Zdieľajte So Svojimi Priateľmi: