„No Straight Thing Was Ever Made“ ponúka zrkadlo na preskúmanie našich nepopierateľných slabostí

Kniha esejí Urvashi Bahuguna o živote s duševným zdravím je plná veľkorysosti a jasnosti

Bahuguna (básnik) odkrýva to málo, čo vieme o depresii, úzkosti a iných poruchách, aby ukázal, ako môžu ovplyvniť všetko, od práce cez fyzické zdravie až po vzťahy.

10 esejí v No Straight Thing Was Ever Made expanduje do neočakávanosti a štedrosti, ktorej odporuje fyzická ľahkosť zväzku. Dva atribúty, ktoré sa tu spomínajú – neočakávanosť a štedrosť – boli zvolené po dlhom zvažovaní a musia byť vysvetlené, pretože iba takýmto vysvetlením možno vyjadriť hodnotu tejto knihy.

Na začiatok teda nečakanosť: keď som začal čítať túto knihu, myslel som si, že sa ponorím do série odhalení o tom, ako alebo prečo bol autorovi Urvashi Bahugunovi diagnostikovaná závažná depresívna porucha (neskôr generalizovaná úzkosť porucha). Aby som to povedal na rovinu, predpokladám, že som očakával všetky tie špinavé špecifiká, kto a ako, kedy a prečo spôsobil akú psychickú ranu. Ale toto nie sú memoáre, a tak som namiesto toho dostal sériu meditácií o tom, aké to je žiť s duševnou chorobou: o spôsoboch, akými sú mnohé dni zlej alebo zlej nálady, náhleho hnevu pri vnímaní urážky a Zúfalá túžba po externom overení sa môže zlúčiť do konkrétnej diagnózy, ktorá súčasne objasňuje veci – Takže, preto sa cítim tak rozrušený, keď X spomína Y – a posúva pôdu pod nohami.

Bahuguna (básnik) neomylne, akoby skalpelom, odlupuje to málo, čo vieme o depresii, úzkosti a iných poruchách, aby ukázal, ako môžu ovplyvniť všetko, od práce cez fyzické zdravie až po vzťahy. Môže nás to odcudziť tomu, o čom sme si vždy mysleli, že chceme. V prípade Bahuguny, ako vysvetľuje v eseji, „vztlak“: Túžba písať, robiť čokoľvek, len neležať v posteli, opadla. Keď sa mi podarilo odložiť svoj odpor a pokúsiť sa o to, zistil som, že nemám čo povedať okrem — som unavený, som unavený. Múdrosť pri písaní je taká, že človek musí písať zo svojho jadra. Ale to, čo bolo vtedy jadrom môjho srdca, bol hnev, únava a hlboká nechuť.

Takéto skúmanie má hodnotu, ktorá obyčajne chýba v samotnom – všetky spomienky duševného zdravia, na ktoré si človek zvykol (hoci majú tiež svoju vlastnú hodnotu). Pri obchádzaní špecifík (Ako? Prečo? Čo? Kto? Kedy?) a ponorení sa priamo do pokusu pochopiť kontúry a radiálne účinky choroby, Bahuguna ponúka zrkadlo, v ktorom skúmame naše vlastné nepopierateľné slabosti. Tak ako ona kedysi lipla na zlom vzťahu napriek jeho zjavnému vplyvu na jej špirálovité duševné zdravie, možno aj vy? Alebo ste sa, podobne ako ona, po období nepokojov opäť spojili s prírodou a našli ste úhor, v ktorom by ste si mohli oddýchnuť, zotaviť sa a nájsť stabilné centrum?

Tu prichádza aj štedrosť. Ako objasňuje v Predhovore, nie sú tu žiadni darebáci, metaforickí alebo iní. Pri premýšľaní o všetkých spôsoboch, akými ju ovplyvnila duševná choroba, jej vzťahy, ciele, sny a očakávania od samej seba, Bahuguna našla priestor, ktorý umožňuje existenciu nedokonalostí a chýb spolu s jemnosťou a súcitom.

Píše: Zistila som, že človek môže milovať to, čo nemiluje všetko. V tejto vete je srdečnosť, čo sa odráža aj v názve knihy, prevzatom z citátu nemeckého filozofa Immanuela Kanta: Z pokriveného dreva ľudstva nikdy nevznikla žiadna rovná vec. Samozrejme, byť človekom znamená byť chybný. Ale to je pravda, na ktorú zabúdame najmä vtedy, keď sa necháme strhnúť očakávaniami. Zastaviť sa, zamyslieť sa, sa cíti ako luxus, keď sa zdá, že sily mimo našej kontroly vždy pracujú proti nám. Ale s týmito esejami nám Bahuguna ponúka niekoľko spôsobov, ako dosiahnuť tento odklad.

Zdieľajte So Svojimi Priateľmi: