Čo sa stane s mysľou a telom, keď sa trauma nerieši?

Memoáre Manjiriho Indurkara sú pútavou, hlboko osobnou knihou o tom, aké to je žiť s traumou.

Indurkar nám vo svojej knihe rozpráva o tom, ako ju vo veku šiestich rokov začal pravidelne sexuálne zneužívať niekto známy z jej rodiny, a o traume, ktorú si odvtedy nesie.

Manjiri Indurkar vo svojich memoároch Všetko je v tvojej hlave, M, spomína na reakciu jedného zo svojich terapeutov, keď vysvetľovala, ako ju zasiahol kultový film Alaina Resnaisa Hiroshima Mon Amour (1959): ...zastavil sa a s bolestným výrazom sa ma spýtal: 'Takže, teraz máš pocit, že si bol pri bombardovaní Hirošimy?'

Písať o svojom vnútornom svete je desivé. Rozpitvávate seba, svoje skúsenosti a myšlienky, dávate ich do sveta, aby ste ich preskúmali, študovali, diskutovali a zvážili. Otvoríte sa nepochopeniu, odsúdeniu, obvineniu zo sebapohltenia alebo dokonca odmietnutiu. Indurkar vo svojich monografiách uvádza všetko – jej dlhotrvajúce sexuálne zneužívanie v detstve, chúlostivý vzťah so starou mamou, neistoty, posadnutosť chorobou a telom, spolu s opismi mnohých výletov na toaletu počas črevá sa poddali.

Indurkarova kniha je osobná do tej miery, že veľmi zriedkavo vybočuje z jej blízkych osobných priestorov. Väčšina z toho sa odohráva v byte v Dillí, ktorý zdieľala s bývalým partnerom, a v jej detskom domove v Jabalpur – obe sú priestormi, v ktorých zvádzala osobné bitky a ktoré podľa nej nie sú také pohodlné a bezpečné, ako si predstavovala.

Vzhľadom na intimitu, s ktorou Indurkar zdieľa svoj príbeh, to môže byť nepríjemné čítanie. Sila jej úprimnosti nie je v tom, že rozpráva ťažké epizódy zo svojho života, ale v tom, ako málo sa drží späť, keď hovorí o tom, čo v tých časoch cítila a myslela.

Indurkar nám vo svojej knihe rozpráva o tom, ako ju vo veku šiestich rokov začal pravidelne sexuálne zneužívať niekto známy z jej rodiny, a o traume, ktorú si odvtedy nesie. Táto trauma sa prejavila nespočetnými spôsobmi, vrátane všeobsažného strachu z choroby, ktorá jej pripravila život na celý rok, obsedantného trhania vlasov a kolapsu jej fyzického zdravia.

Indurkarova úprimnosť pri spomienke na to, ako sa ako šesťročná cítila o svojom násilníkovi, môže byť znepokojujúca. ...vidíš, zamiloval som sa do Ajita. Podľa mňa bolo to, čo sme s Ajitom mali, výnimočné. Predpokladal som, že sme sa milovali a vzali sme sa. Tak ako to robili milenci vo filmoch. Keď ma sexuálne nezneužíval, bol ku mne veľmi milý.

Zdieľa s nami svoje rozstrapkané city k svojej starej mame, ktorá mlčala po tom, čo sa plne dozvedela o jej zneužívaní. Prechádza nás rokom, v ktorom sa všetka jej pozornosť sústredila len na jej vlastné telo, hľadiac na tie najmenšie bolesti, posadnutá každým fyzickým pocitom, ktorý zažila.

V knihe sa tiahne príbeh o jej vzťahu s bývalým partnerom, ktorého volá Avi. Tu som sa cítil zle, keď sa podelila o intímne podrobnosti o tom, ako ich vzťah vznikol, ako sa vyvíjal a zhoršoval. Počúvame o všetkých spôsoboch, akými bol úžasný, ale aj o všetkých, akými nebol. Byť zasvätený do jednostranného rozprávania o komplikovanom vzťahu je nepríjemné. Ale to je len povaha osobného rozprávania.

Indurkar v knihe niekoľkokrát prešľapuje, prečo napísala túto knihu. Keď napíše, táto kniha bude mojím prebudením. Na inom mieste vysvetľuje, prečo vôbec píše: Nikdy som sa nechcela stať spisovateľkou, ale stala som sa ňou len preto, aby sa nestratil ďalší príbeh o traume, aby som prostredníctvom svojho príbehu mohla rozprávať príbehy všetkých detí, ktoré utrpeli ako som to urobil ja, alebo ešte horšie. Na konci knihy nám hovorí o svojich skúsenostiach s jej písaním: Dnes som iný človek, ako keď som túto knihu začínal písať. Dnes som schopný lepšie sa dožadovať svojho priestoru, pretože dokážem lepšie pochopiť a vcítiť sa do svojich bojov.

Táto kniha je hlboko osobným dielom, ktoré bolo zjavne súčasťou autorkinho procesu zhromažďovania sa. Je to tiež znepokojujúce zobrazenie toho, ako myseľ a telo dokážu tak deštruktívne spolupracovať tvárou v tvár neriešenej traume. Nemá koniec ako taký – mladá autorka nás necháva na oveľa lepšom mieste vo svojom živote, ako keď začína. Kniha je len stanicou na jej oveľa dlhšej ceste.

Zdieľajte So Svojimi Priateľmi: